Tkanie na hrebeni

Tkanie na hrebeni je veľmi stará textilná technika. Jej výsledným produktom je tkanica, tkaná páska, v minulosti používaná pre svoju dekoratívnosť ako ozdoba lemov tuník, opasok, remeň na tašku a pod. a pre svoju pevnosť ako rôzne popruhy, prípadne i časti konského postroja. Je veľmi pravdepodobné, že i starí Slovania túto techniku poznali a používali na zhotovovanie popruhov i dekoratívnych pások. Výroba tkaníc nie je časovo ani fyzicky náročná, preto využitie tkaníc predpokladáme takmer u všetkých sociálnych vrstiev.

Pre zhotovenie takejto tkanice potrebujeme tzv. hrebeň. Môže mať rôzne podoby. Najvhodnejším materiálom na jeho výrobu je drevo. Dôležité je, aby sa na hrebeni pravidelne striedali medzery a priečky. V strede každej priečky je dierka na prevlečenie priadze. Vyzerá teda podobne ako hrebeň na česanie, ale má dierkované "zuby" na oboch stranách upevnené v rámiku, aby sa priadza nevyvliekala. Prípadne môže mať hrebeň podobu doštičky, v ktorej sú tesne vedľa seba rovnobežné zvislé škáry a v priečkach medzi nimi sú vyvŕtané dierky. Hrebeň máva spravidla nepárny počet priečok a párny počet medzier medzi nimi. Do hrebeňa sa navlieka priadza, ktorá tvorí osnovu tkanice. Ďalej potrebujeme člnok, na ktorom je navinutá priadza slúžiaca ako útok. Člnok nie je nevyhnutnosťou, možno prevliekať aj priadzu zvinutú napr. do klbka.

Priadza sa navlieka do každej dierky a do každej medzery tak, aby sme mali spolu nepárny počet nití, pričom prostredná niť osnovy je navlečená v dierke. Krajné nite by mali tiež byť v dierkach a nie v medzerách. Množstvo osnovných nití určuje šírku tkanice. Pri použití menšieho počtu nití, než je na hrebeni otvorov, sa pri snovaní postupuje od stredu hrebeňa rovnako k obom okrajom. Krajné medzery a dierky teda môžu ostať prázdne. Po navlečení osnovy sa nám vytvoria dve skupiny nití - jedna pevná (v dierkach) a jedna pohyblivá (v medzerách). Pohybovaním hrebeňa nahor a nadol sa pevné a pohyblivé nite striedajú v pozíciách hornej a spodnej nite. Medzi nimi vzniká medzera, ktorou sa prevlieka útková niť.

Vzor tkanice sa tvorí priamo pri snovaní osnovy. Všetky nite navlečené v dierkach tvoria jeden riadok tkanice, všetky nite v medzerách tvoria druhý riadok. Na tkanici sa teda striedajú dva rôzne riadky. To znamená, že každý párny a každý nepárny riadok sú rovnaké. Ak navlečieme pevné nite biele a pohyblivé čierne, budeme mať priečne prúžkovanú tkanicu. Ak dáme vedľa seba dve biele, dve čierne, zasa dve biele a tak ďalej, dostaneme pozdĺžne pásikavú tkanicu. Najlepšie je nakresliť si vzor na štvorčekový papier. Možno použiť ľubovoľné množstvo rôznych farieb, ale pozor, ak je farieb priveľa, vznikne farebný zmätok a vzor sa stratí.

Je viacero spôsobov, ako si pripraviť osnovu a ako tkať. Jeden z nich si podrobnejšie rozoberieme. Osnovné nite prevlečieme cez hrebeň v dĺžke asi 20 cm. Keď sú všetky prevlečené, urobíme na tej 20 cm dlhej strane uzol. Naň zaviažeme slučku z nejakého špagátu, ktorú zachytíme o pevný bod (kolík v zemi, kľučka,...). Potom chytíme voľnú stranu osnovy do jednej ruky a hrebeň do druhej, osnovu napneme a ťaháme hrebeň smerom od ukotvenej strany k sebe. Tým sa osnova "rozčeše". Nakoniec držíme v ruke druhé konce osnovných nití. Osnovu napneme a zauzlíme (pozor, hrebeň musí byť pri zauzlení kolmo na osnovu, inak by pri tkaní boli stredné nite voľné). Teraz možno osnovu aj nechať voľne visieť či prenášať, pretože dĺžka každej nite je pevná a osnova sa nemá ako rozpadnúť. Na voľný koniec osnovy tiež uviažeme slučku, ktorú prevlečieme cez opasok. Napneme tak osnovu medzi seba a kľučku. Tkáme medzi sebou a hrebeňom. Vytvoríme zdvihnutím hrebeňa medzeru a prevlečieme člnok s útkovou niťou tesne pri uzle. Koniec útku v dĺžke asi 10 cm necháme voľne visieť. Potom hrebeň stlačíme nadol, nite sa vymenia a vzniknutou medzerou prevlečieme člnok späť. Pred prevlečením člnku vždy pritlačíme prstom miesto kríženia nití k už utkanej časti, aby tunely ktorými ide útok neboli príliš veľké (vzniknutá tkanica by bola riedka, voľná a slabá). A takto stále dookola. Hrebeň je dobré držať na vzdialenosť aspoň 20 cm od hranice tkania, aby nerozťahoval osnovu (najmä pri veľkom počte osnovných nití). Útok sa uťahuje tak, aby útkovú niť nebolo vidno. Tkanica teda nevyzerá ako klasická mriežka plátnovej väzby, vidno na nej len striedajúce sa osnovné nite. Útkovú niť vidno len na krajoch. Ak sa počas tkania minie útková niť, koniec sa nechá voľne visieť a začne sa s novou niťou tak, ako na začiatku tkania. Nie je dobré robiť uzly. Všetky konce útkových nití sa po dokončení tkanice zašijú (poprevliekajú ihlou) dovnútra tkanice, aby ich nebolo vidno. Konce tkanice sa môžu zapliesť do vrkôčikov alebo nechať voľne ako strapce, ale osnova sa musí odstrihnúť aspoň 5 cm od konca tkania. Prípadne sa koniec dvakrát založí a zašije (ako na leme odevu).

Ako je uvedené vyššie, je viacero spôsobov upevnenia osnovy a tkania. Môžeme tkať tak, že hrebeň máme na kolenách a tkáme medzi ním a pevným koncom, alebo tak, že sú oba konce osnovy upevnené mimo tkáča a tkáč stojí pri práci po strane osnovy. Každý si teda môže vybrať spôsob, ktorý mu najviac vyhovuje.

Vhodným materiálom na výrobu tkaníc sú hrubšie ľanové nite a vlnená priadza. Z vlny vzniknú mäkšie a ohybnejšie tkanice, ktoré sú vhodné napríklad na lemovanie odevov. Ľanové tkanice sú tvrdšie a pevnejšie, hodia sa na rôzne popruhy. Materiály možno aj kombinovať, napríklad osnova z farebnej vlny a útok z pevnej ľanovej nite dajú dobrý popruh na tašku cez plece, ktorý je dekoratívny i dostatočne pevný zároveň.

Spotreba materiálu: k želanej dĺžke tkanice treba pripočítať 20 percent tejto zamýšľanej dĺžky a ešte aspoň 50 cm rezervu na uzly a manévrovací priestor pre hrebeň. Potom si nastriháme vzorom určený počet osnovných nití v tejto vypočítanej dĺžke. Útkovú niť navinieme na člnok odhadom. Keby sa počas tkania minula, navinieme si ďalšiu.